Možno ste niektorí postrehli a niektorí nie. Prebehla rediagnostika detí z Rokycian. Správy uviedli, že z vyšetrených 16 detí, sa u 12 tich potvrdila mentálna retardácia, u 4 vyšlo, že nie. Hlavná inšpektorka to vidí ako veľké číslo. Takže si ho rozoberme na drobné. To, čo sa nepovie, že u najmenších detí bolo naším centrom nariadená rediagnostika máj 2016 pre citujem: "posúdenie ďalšieho vzdelávania". Práve preto, že u tak malých detí, môže dôjsť k vývinovému špurtu, najmä, keď sa im začne niekto venovať a rozvíjať ich doteraz nerozvíjané schopnosti, ako je pamäť, analytické myslenie, grafomotorika. Trom deťom z tejto skupiny mentálna retardácia nevyšla. Nepoznám výsledky, bodový rozdiel niekedy môže byť dva body a už je dieťa v inom pásme. Zase sa však poukázalo na diskrimináciu. Rediagnostikované boli aj veľké deti, ktoré sme prekladali zo 6-7. ročníka, mali 14-15 rokov, takže by základnú školu neskončili tak či tak. To, že základná škola držala 8 rokov deti, ktoré nemohli pri zlom osvojení čítania a písania dosahovať výsledky ani tej 6tej triedy, sa už nehovorí.
Celá kauza Rokycany vyvolala najmä v pedagogickej a psychologickej obci značné emócie. Tou najväčšou je asi strach. Strach vôbec diagnostikovať deti z osád, pretože aj po roku a pol príde niekto, kto si dovolí označiť výsledok dieťaťa v testoch za nepravdivý. Strach z toho, že Vás označia za rasistu, rozmažu vo všetkých správach a keď pochodíte u právnikov, tak spustia pátraciu akciu po chybe a začnú Vám kontrolovať robotu aj päť rokov dozadu. Diagnostikovať dieťa z osady je dnes životu nebezpečné povolanie. Viete prečo?
Pretože súčasná legislatíva pod vplyvom emócii zaviedla okrem nultého ročníka aj špecializovanú triedu, ak dieťa nezvláda učivo, má možnosť ho dobehnúť v špecializovanej triede. Na papieri to vyzerá ako super krok. Ale počítajte so mnou. Ak v nultom ročníku dosiahne dieťa 7 rokov, v špecializovanej 8, tak 1. ročník začína ako 9 ročné. Máme povinnú 10 ročnú školskú dochádzku. Takže 16 rokov týmto spôsobom dosiahne maximálne v 8. ročníku. Čo sme dokázali? Neuroticky vytvoriť takú sieť pomoci, že deti neskončia žiadne vzdelanie. Úplne oficiálne. To je veľmi nepohodlný stav, na ktorý sa poukazovať nesmie. Jeho pravdivosť sa ukáže o niekoľko rokov, to už pravdepodobne bude zase po voľbách. Súdiť bude zase niekto iný.
Obdivujem kolegov, ktorí sa dnes vedia podpísať pod diagnostiku rómskeho dieťaťa z osady. Ak mu IQ nezmerajú a dieťa si okrem nultého ročníka absolvuje špecializovanú triedu, alebo prepadne, neukončí žiadne vzdelanie. Vláda sa o 4 roky vymení (ak nie skôr),aj ľudia na mocných stoličkách, takže sa kľudne môže stať, že raz bude kriminálka naháňať psychológov, ako mohli zobrať na zodpovednosť nevzdelanie, lebo IQ nezmerali. Alebo ich bude naháňať kriminálka za rasizmus, diskrimináciu, že IQ zmerali.
Čo je však najhoršie, že sme zlegalizovali zanedbávanie. Rómsky rodič sa už vôbec nemusí snažiť. To že jeho dieťa do 6tich rokov nedrží v ruke ceruzu, neučí sa počítať, sa vzalo ako fakt, s ktorým nie je potrebné nič robiť. Škola sa postará, aby malo prístup ku vzdelávaniu a vystrašení psychológovia budú radšej skákať, ako sa píska. Takže sa preradzovať nebude. Kto na to všetko doplatí?
V každom prípade. Naše školstvo nikdy neučilo a nemá oficiálne metódy, ako vzdelávať deti na inom stupni vývoja. Nemá skúsenosti, ako k deťom pristupovať, aby tie šikovné nestrádali a tie slabšie dobiehali. Pred masívnym nárastom detí z osád do základnej školy, mali byť pripravené programy, manuály pre učiteľov, vzdelávania a hlavne ochota pomôcť pri prekonávaní konfliktov, pre ktoré ku oddeľovaniu rómskych detí z osád a ostatných dochádzalo. Veď sú to reálne konflikty života, agresivita, sexuálne obťažovanie, zvýšená chorobnosť. Ako to vôbec riešiť, ak sa to má riešiť?
To, čo vidím je, že podmienka Európskej Únie sa splní. Bude menej detí v špeciálnych školách, ale nie pre fakt, že by sa niečo zlepšilo, ale pre strach. Podľa mňa týmto prestala existovať reálna pomoc psychológa v školstve, pretože je v slepej uličke. Ani tak nie je dobre, ani tak. V školách zavládla zase bezmocnosť, ako vzdelávať všetky deti tak, aby dostali čo potrebujú. Strach a bezmocnosť neprinášajú výsledky a vzdelávať deti pri týchto emóciách je na škodu.
Naproti tomu existujú školy, ktoré fungujú na úplne iných princípoch, nepotrebujú diagnostiku. Pracujú na základe motivácie dieťaťa. Štetinova škola v Rusku, Summerhill v Anglicku, Solvik vo Švédsku a iné, ktoré pracujú vyslovene na motivácii dieťaťa a na tom zakladajú vedomosti, ktoré nie sú viazané na normy. Učivo preberá každý žiak na úrovni, na ktorú má. Riadi si to sám. A tak už na základnej škole môžu deti absolvovať učivo na úrovni maturity a v tom, v čom sú slabšie sú motivovaní inak. Celá škola funguje na detskom servise, musia sa o seba vedieť postarať, riadiť si svoj parlament, riešiť konflikty, čím potrebujú vedomosti, aby prežili. V Rusku sa dokonca starajú o stavbu budov, stravu pre celú školu, logistiku, upratovanie. Kto sa chce zapojiť do diania, ten je motivovaný sa naučiť aj počítať, aj čítať, aj písať. Má to výhodu, že deti sa navzájom veľa učia od seba a pomoc staršieho kamaráta sa veľmi cení. Každé dieťa má svoj plán rozvoja, na ktorom sa podieľa a hodnotené je podľa osobného pokroku a noriem pre daný ročník. Niekedy sa stane , že dva roky žiaden pokrok a na tretí pri vlastnej motivácii dobehne aj to, čo nestihol. Všetky tieto školy sa svorne v celej svojej histórii potýkali s kontrolami, inšpekciami, zatváraniami a otváraniami. Dodnes však existujú a ich absolventi sú mimoriadne úspešní ľudia, ktorí tieto školy zo solidarity naďalej podporujú.
Prajem si, aby sa z tejto slepej uličky vyšlo. Priala by som si, aby psychológovia boli pre školstvo zase raz potrební aj so svojim úsudkom. Aby sa mohlo ku každému dieťaťu pristupovať tak, ako potrebuje, aby sa stiahli tie megalomanské kolektívy, kde sa s rôznorodosťou pracovať veľmi nedá. Aby sa pomáhalo všetkým deťom v triede, aby učitelia mali návody, mali pomocnú ruku v prekonávaní problémov. Hlavne, aby aj rómski rodičia boli motivovaní nezanedbávať deti, pretože prírodu nepreskočíte. Dieťa sa učí vzorom, nie učebnicou a musí veriť, že to, čo robí, bude mať pre neho zmysel. Označiť niekoho od stola za rasistu je najednoduchšie, pracovať v teréne s diskrimináciou, zvládlo zatiaľ len pár individualistov. Aj to tak, že začali pomáhať všetkým v danej lokalite.
